Nataša sa ozvala o pár minút. Vraj je ešte doma, nech jej kúpime lístok. Varovali sme ju, že keď nedorazí, tak dorazíme my ju.

Sadli sme si do vagóna a o chvíľku dorazila i ona, udychčaná a plná toľkých hlbokých myšlienok, že vzhľadom na ich počet sa im niekedy stáva, že po vyrieknutí strácajú zmysluplnosť. Tak sme sa zabávali až do Krompách, kde sme po niekoľkominútovom čakaní prestupovali na autobusovú linku smerujúcu do Sloviniek.

Vpadli sme do našej známej krčmičky, najedli sa, popili, pokecali, rozlúčili s domácimi a vybrali sme sa do tmy. Vlastne sme len mysleli, že do tmy, pretože vonku sa rozhodol mesiac, že bude v splne a preto osvetľoval chodník ako keby svietil na Champ-Elysée v Paríži. Krásnym tichom a bezvetrím sme kráčali po praskajúcich vetvičkách pohodovým krokom do cieľa našej cesty, ktorým bol toho večera malý drevený zrub.

Dorazili sme k nemu niekedy okolo jednej nadránom, trošku zakúrili, pokecali a načierno sme prekročili zelenú hranicu Ríše snov. Zobudilo nás nádherné, chladné ale slnečé ráno. Vonku, na ohníku, ktorý založil Kiďák (má z práce narušený režim spánku, tak vstáva prvý a podľa všetkého k tomu núti aj svojich rodinných príslušníkov...), sme si pripravili raňajky i niečo na cestu a vybrali sme sa oblúčikom smerom k obci Poráč.

Cesta bola ako vystrihnutá z rozprávania o krásach jesene, všetko hralo farbami a zároveň pod nohami praskala zamrznutá zem. To nás vlastne chránilo pred blatom, ktoré by tu inak bolo vzhľadom na množstvo prameňov napájajúcich válovy pre kravy a ovce v letných mesiacoch. Debatovali sme o možnosti vyraziť tam v lete i s deň mi na dlhší vander.

V Poráči sme sa zastavili na doplnenie tekutín i stravy v miestnom pohostinstve. Neskôr sme zodvihli svoje "bágla" a pokračovali sme v túlaní sa lesnými chodníčkami Spiša. Pred večerom sme dorazili k zrubu a práve o tom čase sa i nejak zatiahlo a k zemi začali padať prvé snehové vložky. Miestnosť sme pekne vykúrili, spravili si hostinu a v družnej debate sme pokračovali až dovtedy, kým sme po jednom nepoodpadávali do spacákov.

Biela krajina, oteplenie po snehu, nádherné ráno. Dohodli sme sa, že sem niekedy v zime zaskočíme, trochu dať zrub do poriadku. Výdatné raňajky, balenie, upratovanie a pomalá cesta tiesňavou do údolia a do civilizácie. Pokiaľ sa tak Sp.Vlachy dajú nazvať. Zastávka v pohostinstve a cesta vlakom do Košíc. Rozlúčkové pivo v Ťahanovciach.

Takže, zase o rok, kamaráti...

Ahoj!