OSAdníci - nielen o trampingu

Nedeľa
Publikované: Štvrtok, 18.05. 2006 - 22:43:54
Vec: Kašlem na Vás i na Vaše názory


Varín     Ako sme dorazili do Varína...hneď som sa v mysli vracala do detských čias, mm....vlastne dá sa povedať mládežníckych, veď keď som odchádzala z posledných prázdnin mala som pätnásť rokov.

Z diaľky som zbadala ich ružovkastý dom, ktorý sa vôbec nezmenil a pole čo sa od neho ťahalo, kde rástla kukurica a ako deti sme sa v nej hrávali na vojakov, stále stál ten židovský cintorín, kde sme videli neviditeľných ľudkov z minulosti, stále stal ten strom v záhrade kde sme kradli jablká....bránka na plote bola stále tá istá ako keď som čou naposledy prechádzala. Nedalo sa vojsť do domu, aby som si nepopozerala čo sa zmenilo okolo neho, chlievik kde som kŕmila prasiatka... hoc každoročná zabíjačka nebola moja obľúbená , nemohla som pozerať na to vyvesene a na polovicu rozrezané prasa, poniže kurín, v ktorom za mojich čias vládol agresívny kohút, čo ma poriadne podobal, záhradka, kde sme si stavali stany z diek, senník kde som s Fredom fajčila svoje prvé cigarety, ešte aj vo vnútri domu bola vôľa ako kedysi, akoby som odišla len včera, to bol môj prvý pocit, aj prvá veta, čo som povedala...len my všetci sme sa trošíčka zmenili, snáď zostarli, ale pocit domova v nás ostal. Neviem či to robia len ľudia, či je to spomienkami, či aj prostredím okolo, alebo je to láska, taká pokrvná, taká spätosť či čo, ale...aj keď sa nevidíme často, napriek tomu sme si blízky...a naozaj máte pocit, že len včera ste sa rozišli, každý po svojom a zase ste sa len tak zišli, celá rodina...Vyšla som si von zafajčiť, sadla si na schodík a voňala Varín, blažený pocit sa vo mne usídlil, cítila som sa doma, síce ocitli sme sa tam za smutných okolnosti, pochovávali ockovho brata uja Freda, ale zároveň sme sa radi stretli. S Fredom a jeho ženuškou Majkou sme kecali až do rána, no čakal nás další deň pohreb, tak sme sa na chvíľu uložili, zaspávala som troška z výčitkami svedomia, že mám i radosť, aj keď nebol na to žiaden dôvod. Sníval sa mi zvláštny sen, ako sme sa lúčili s ujom Fredom, ktorý bol pod sklom a keď ho chceli preložiť do truhly tak im spadol, ja som sa v tej chvíli otočila, zrazu otvoril oči a tak prenikavo na mňa pozrel, v prvom momente ma to vystrašilo, no niečo ma donútilo zastať a pozrieť sa či naozaj nedajbože nežije, vrátila som sa a on už sedel a kašlal. Hneď som sa prebrala a chvíľu to trvalo oddeliť sen od skutočnosti... ale napadlo ma na chvíľu, či to nie je predzvesť niečoho zlého. Pohreb bol v nedeľu, bol dlhý a iný ako tu u nás a keď niesli truhlu pomedzi natesno naukladané kobky hrobov, sme zdúpneli niekoľko krát či im tá truhla nespadne, bolo to úctyhodných asi stoosemdesiat kíl, neviem či by sme boli vystrašený, či pohoršený, desilo ma to nevediac si predstaviš, ako sa mam v takej situácii zachovať, no našťastie nič také sa neudialo, len som si spomenula na starý slovensky film, kde v daždi niesli truhlu a spadla im a všetci tam popadali, že nebolo to až také nereálne... Domou sme dorazili unavené a zničené, no predsavzatia obrovské, ako prídu k nám deti sesternice, keďže medzičasom z nich vyrástli temer dospeláci, na oplátku my dorazíme k nim cez letné prázdniny, dokonca sme sa tešili, hoc v duši sme cítili aj smútok za ujom Fredom... Pre mňa mal Varín obzvlášť sladkú príchuť, pretože si pamätám ako som ešte malý droběek spávala v debni za dverami, ako ma starký volal Natulka, lebo som bola jeho najobľúbenejšia vnučka, ako sme, vtedy ešte s malým Fredom sa navystrájali hlúposti a Mariku vždy odháňali, ako sme od rana do večera behali po Varíne, vozili sa na nákladných vlakoch, kúpali vo Váhu, stavali si bludiska zo senných kociek na poli a utekali pred tými čo to mali na starosti, ako sme kradli kukuricu, jablká a hrušky od tých ktorých sme najviac neznášali ako deti, ako sa celá rodina nevedela zmieriť keď som spávala s Fredom v jednej posteli, ja som už mala štrnásť a on šestnásť, ale nedbali sme pohoršujúcich reči...boli sme ako brat a sestra. No ten sen mi nedal pokoj, hneď som nakukla do snára, vraj ma čaká veľké prekvapenie, akosi ma to neuspokojilo, cez net som prešla niekoľko stránok čo sa snárov týka...vždy to isté, veľké prekvapenie a budem sa trápiť..ako vietor zafúka a ide ďalej, tak prešiel mnou závan nepríjemnej myšlienky, snáď sa nikomu nič zlé nestane, no nechala som to odletieť. Priznám sa však rozoberala a zdôvodňovala som si všakovako ten sen, príliš všetko prežívam a preciťujem, vžijem sa do bolesti tých druhých, nehovorím o tom len niekedy sa cítim unavená z toho, alebo ma len bolí hlava, alebo mám divoké sny, no mátalo ma to...Dnes v noci, si pamätám akurát na to, že tie sny boli smutne a ťažké, s tým pocitom som sa o tretej ráno zobudila... Ráno mi volala Katka, aby mi oznámila že Freda zrazilo auto a nedávajú mu žiadnu šancu na prežitie, ma vážne poškodený mozog. Volala som hneď Majke a ona mi to len potvrdila, od tej chvíle mi je veľmi ťažko a stále dúfam, že sa to zmení a čaká nás prekvapenie, čo prekvapí všetkých a smútok čo cítim je skutočný a keby som bola blázon, možno by povedali, že sa v čom vyžívam, no mňa napadá stále v taký čas, myšlienka, ktorú klasicky ja som nevymyslela...škoda...Utrpeniu sa nemá vzdorovať, musíš sa mu podriadiť, nechať ho, aby sa do teba prehorelo, aby prehorelo do toho čo v tvojom vnútri nejestvovalo, čo až utrpenie privádza k vedomiu, ako človek o všetko prichádza, súčasne sa bolestne rodí...





Tento článok si môžete prečítať na webe OSAdníci - nielen o trampingu
http://osadnici.com

Tento článok nájdete na adrese:
http://osadnici.com/modules.php?name=News&file=article&sid=48