Tak som s partiou kolegov rehabilitoval do zblbnutia (hlavne večer). Požko nám vyšlo po pukli, tak s výnimkou času na saunu a masáže sme deň čo deň vyleteli z ,, hniezda, , do okolitých veľhôr, hôr a stráni, a tobuď peši alebo na biku. A tak sa stalo, že jedného pekného rána som sa s balíčkom suchého obeda (beda!) a s piatimi kolegami vydal na celodenku smer Rysy. Tá predstava doraziť až na vrchol vo výške niečo málo cez 2500 metrov n.m. ma lákala už zopár dní predtým, keďže Vysoké Tatry ako asi jediné vážnejšie horstvo ,, u nás,, nemám schodené skoro vôbec. Prečo? To si raz možno povieme pri pive, ok? A tak sme po milom cestovaní tatranskou železnicou začali k presunu na náš vrchol používať vlastné nohy a to hneď od štrbského plesa. Na Popradské pleso je to pohodička, slabá hodinka, no niektorí kolegovia skúšali prvé lastovičky v podobe irelevantných poznámok ,,to sa kvôli pivu musíme srať až kdesi do neba,, apd. Asi ma chceli len pobaviť. Darilo sa im. Na Popradskom plese to ale začína mierne stúpať a pravdu povediac, má to stúpajúcu tendenciu až na samotný vrchol zvaný Rysy. Asi raritou je, že na rázcestí na Popradskom je taká malá búdka a v nej tovar pre toho, kto je ochotný ho za čaj vyniesť na chatu (pod Rysmi). Sú to také tašky s minerálkou, uhlím a tak podobne, o váhe asi 5- 10 kg. Napadlo mi, že budem mať jeden čaj grátis, ale mal som len malé báglo, plné toho úžasného suchého obeda a v ruke sa mi to teda dve hodiny niesť nechcelo. Letmo som si však všimol o pravý tatranský - smrekový plôtik opreté dve originál drevené ,, nosiťské,, krosná s hydrantovými hadicami namiesto masňáckych popruhov. A čo viac, na každej z nich lanom pripevnená jedna veľká propán-butánová bomba. Obzerám sa, kde sú nosiči, keď mi v tom kolega ukazuje papier s informáciou, že vraj kto vynesie tú vec s tým modrým ľudom, má k tomu čaju aj rum.

Moje nervy! Dostali ma na sprostý rum! Tak som s miernymi rozpakmi naložil svoj batôžtek na ten väčší, ten mi dvaja kolegovia naložili na ramená a hurá za svojim rumom. Tu to skrátim na fakty. Už to asi nikdy neurobím (ani za fľašu rumu!) , ale v ten deň som za čaj ani rum neplatil. Síce ma to 40 kilové hebedo skoro odrovnalo, ale asi to stálo za to, keď si ma fotil akýsi udivený Holanďan s manželkou v sandálkach ( na chate som ich už ale nevidel, keďže sa šlo asi kilometer v snehu po lýtka). Chumaji!

Jasné, večer sme to s mojimi súputníkmi oslavovali ako diví. O 5 dní na to sme končili ďalšiu celodenku na Skalnatom plese. Kto to tam pozná vie, že pár metrov od stanice lanovej dráhy je Skalná chata. No a tam sme dali pivo na počesť dňa. Majiteľom je tam pán Laco Kulanga. Všade po stenách sú jeho fotky z vynášok a tiež certifikát o rekordnej vynáške
na Zamkovského chatu o hmotnosti 207.5 kg. Laco Kulanga má po päťdesiatpäťke. Ja necelých tridsaťpäť. Ak som chcel byť nosiťom na chate pod Rysmi, na Skalnej chate už určite nie. Ale jedno vám sľúbim. Ak sa mi vojde osadný osmičkový petanque do gemy, vynesiem vám ho kedykoľvek a kdekoľvek.