| Tvoja zložka ( upload/ ) neexistuje. Choď TU a vytvor si svoj ukladací adresár! |
|
|
 |
Nedeľa |
 |
Publikované: Štvrtok, 18.05. 2006 - 22:43:54 Od: najumi
|
 
.gif)
Ako sme dorazili do
Varína...hneď som
sa
v mysli vracala do detských čias, mm....vlastne dá sa
povedať
mládežníckych,
veď keď som odchádzala z posledných prázdnin mala som
pätnásť rokov.
Z
diaľky som zbadala ich ružovkastý dom, ktorý sa
vôbec
nezmenil a pole čo sa
od neho ťahalo, kde rástla kukurica a ako
deti sme sa v
nej hrávali na
vojakov, stále stál ten židovský cintorín,
kde sme videli
neviditeľných
ľudkov z minulosti, stále stal ten strom v
záhrade kde sme kradli
jablká....bránka na plote bola stále tá istá ako
keď som čou naposledy
prechádzala. Nedalo sa vojsť do domu, aby som si
nepopozerala čo sa zmenilo
okolo neho, chlievik kde som kŕmila
prasiatka... hoc každoročná zabíjačka
nebola moja obľúbená , nemohla
som pozerať na to vyvesene a na polovicu
rozrezané prasa, poniže kurín,
v ktorom za mojich čias vládol agresívny
kohút,
čo ma poriadne podobal,
záhradka, kde sme si stavali stany z diek,
senník kde
som s Fredom
fajčila svoje prvé cigarety, ešte aj vo vnútri domu
bola vôľa ako
kedysi, akoby som odišla len včera, to bol môj prvý pocit, aj
prvá veta,
čo som
povedala...len my všetci sme sa trošíčka zmenili, snáď
zostarli,
ale pocit
domova v nás ostal. Neviem či to robia len ľudia, či je
to
spomienkami, či aj
prostredím okolo, alebo je to láska, taká pokrvná,
taká spätosť či čo, ale...aj
keď sa nevidíme často, napriek tomu sme si
blízky...a naozaj máte pocit, že len
včera ste sa rozišli, každý po
svojom
a zase ste sa len tak zišli, celá
rodina...Vyšla som si von
zafajčiť, sadla
si na schodík a voňala Varín, blažený
pocit sa vo mne
usídlil, cítila som
sa doma, síce ocitli sme sa tam za smutných
okolnosti, pochovávali ockovho
brata uja Freda, ale zároveň sme sa radi
stretli. S Fredom a jeho ženuškou
Majkou sme kecali až do rána, no
čakal nás
další deň pohreb, tak sme sa na
chvíľu uložili, zaspávala som
troška z
výčitkami svedomia, že mám i radosť,
aj keď nebol na to žiaden
dôvod. Sníval sa
mi zvláštny sen, ako sme sa
lúčili s ujom Fredom,
ktorý bol pod sklom a keď ho
chceli preložiť do
truhly tak im spadol,
ja som sa v tej chvíli otočila, zrazu
otvoril oči a
tak prenikavo na
mňa pozrel, v prvom momente ma to vystrašilo, no
niečo ma
donútilo
zastať a pozrieť sa či naozaj nedajbože nežije, vrátila som
sa a
on už
sedel a kašlal. Hneď som sa prebrala a chvíľu to trvalo oddeliť sen
od
skutočnosti... ale napadlo ma na chvíľu, či to nie je predzvesť niečoho
zlého. Pohreb bol v nedeľu, bol dlhý a iný ako tu u nás a keď niesli
truhlu
pomedzi natesno naukladané kobky hrobov, sme zdúpneli niekoľko
krát či im
tá
truhla nespadne, bolo to úctyhodných asi stoosemdesiat
kíl, neviem či by
sme
boli vystrašený, či pohoršený, desilo ma to
nevediac si predstaviš, ako
sa mam
v takej situácii zachovať, no
našťastie nič také sa neudialo, len
som si
spomenula na starý slovensky
film, kde v daždi niesli truhlu a
spadla im a
všetci tam popadali, že
nebolo to až také nereálne... Domou sme
dorazili
unavené a zničené, no
predsavzatia obrovské, ako prídu k nám deti
sesternice,
keďže
medzičasom z nich vyrástli temer dospeláci, na oplátku my
dorazíme k nim
cez letné prázdniny, dokonca sme sa tešili, hoc v duši sme
cítili aj
smútok za
ujom Fredom... Pre mňa mal Varín obzvlášť sladkú
príchuť,
pretože si pamätám
ako som ešte malý droběek spávala v debni za
dverami,
ako ma starký volal
Natulka, lebo som bola jeho najobľúbenejšia
vnučka,
ako sme, vtedy ešte s malým
Fredom sa navystrájali hlúposti a
Mariku
vždy odháňali, ako sme od rana do
večera behali po Varíne, vozili sa
na
nákladných vlakoch, kúpali vo Váhu,
stavali si bludiska zo senných
kociek na poli a utekali pred tými čo to mali na
starosti, ako sme
kradli
kukuricu, jablká a hrušky od tých ktorých sme najviac
neznášali
ako deti,
ako sa celá rodina nevedela zmieriť keď som spávala s
Fredom
v jednej
posteli, ja som už mala štrnásť a on šestnásť, ale nedbali sme
pohoršujúcich reči...boli sme ako brat a sestra. No ten sen mi nedal
pokoj,
hneď som nakukla do snára, vraj ma čaká veľké prekvapenie, akosi
ma to
neuspokojilo, cez net som prešla niekoľko stránok čo sa snárov
týka...vždy
to
isté, veľké prekvapenie a budem sa trápiť..ako vietor
zafúka a ide ďalej,
tak
prešiel mnou závan nepríjemnej myšlienky, snáď
sa nikomu nič zlé
nestane, no
nechala som to odletieť. Priznám sa však
rozoberala a
zdôvodňovala som si
všakovako ten sen, príliš všetko
prežívam a preciťujem,
vžijem sa do bolesti
tých druhých, nehovorím o
tom len niekedy sa cítim
unavená z toho, alebo ma len
bolí hlava, alebo
mám divoké sny, no mátalo ma
to...Dnes v noci, si pamätám
akurát na to,
že tie sny boli smutne a ťažké,
s tým pocitom som sa o tretej
ráno
zobudila... Ráno mi volala Katka, aby mi
oznámila že Freda zrazilo auto a
nedávajú mu žiadnu šancu na prežitie, ma
vážne poškodený mozog. Volala
som hneď
Majke a ona mi to len potvrdila, od
tej chvíle mi je veľmi
ťažko a stále dúfam,
že sa to zmení a čaká nás
prekvapenie, čo prekvapí
všetkých a smútok čo cítim
je skutočný a keby som
bola blázon, možno by
povedali, že sa v čom vyžívam, no
mňa napadá stále v
taký čas,
myšlienka, ktorú klasicky ja som
nevymyslela...škoda...Utrpeniu
sa nemá
vzdorovať, musíš sa mu podriadiť,
nechať ho, aby sa do teba
prehorelo,
aby prehorelo do toho čo v tvojom vnútri
nejestvovalo, čo až
utrpenie
privádza k vedomiu, ako človek o všetko prichádza,
súčasne sa
bolestne
rodí...
|
|
| |
Priemerné hodnotenie: 4
Hlasov: 1
|
|
|
Súvisiaca téma
 |
Re: Nedeľa (Hodnotenie: 1)
Od: najumi - Piatok, 19.05. 2006 - 16:38:51
(O užívateľovi | Poslať súkromú správu) http://osadnici.com | | super, kepo s tym varinom..ze sa o nom dozvieme aj viac...je tam neuveritelne krasne inac aj smer na Belu, tam je ako v rozpravke...ked som bola na pohrebe tak som zaregistrovala aj hrob nejakeho vyznamneho ucitela...cudujem sa ze ho tam nespominaju, neviem meno...ako vzdy zabudla som...Fredo je v umelom spanku a zatial dufam, ze sa z toho dostane...hoc ked pozeram na to, z toho mojho zdravotnickeho uhla tak neviem co je lepsie...ale uz chapem ako dokazu ludia mat nadej, tam kde nie je a dokonca tomu veria... |
|
|
