Turistika ako má byť... Skaly, hmla, reťaze a sedem statočných s miernou opicou sa vydáva na najexponovanejší úsek Poľských Tatier zvaný Orlia Prť. Mohla som to všetko tušiť a predpokladať, lebo Palyno a Kiďak hovorili niečo o náročnej túre, ale vždy sa dá otočiť vždy sa dá vrátiť a bla, bla, bla. Ale keď v piatok večer pri višňúfke a pigve (mimochodom už možno šiestej kapurkovej) nás Poliaci varovali, že tam padol sneh, že cesta tam barzo trudna, mohla som to priam vedieť!
Ale ja (u mňa sú dôvody jasné J) a vlastne všetci ostatní sme sa zase raz nechali ukecať a šli sme teda. O pol siedmej (s polhodinovým meškaním, čo sme samozrejme neskôr dobehli) v chladnom hmlistom počasí sme sa presúvali k ústiu cesty do sedla Zawrať. A mali sme teda zavracať! Jediný rozumný bol Ivan, ktorý po raňajkách a čajíku zaradil spiatočku a pobral sa naspäť na chatu.
My zvyšní sme si nasadili rukavice a zdolávali prvú reťaz, visiacu skoro v kolmej stene, na ktorej bola námraza. To sa mi ešte zdalo celkom vtipné, adrenalínové a proste fajn, veď aj v Priečnom sedle je JEDNA reťaz a dala som to. V duchu som si odriekavala číslo 601 100 300 (na poľskú horskú službu) a kráčala ďalej. S pribúdajúcim časom úmerne narastala aj náročnosť terénu a ubúdalo odhodlanie. Vlastne číslo na horskú službu som mohla kľudne pustiť z hlavy, lebo pri páde z takej výšky a do takej hĺbky, by mi už nič nepomohlo.
Môj športový duch nechcel priznať strach a keďže Bea nasadila tempo, tvárila som sa, že všetko je OK. Niektoré úseky som zdolávala po zadku, niektoré štvornožky, ale začínalo mi to byť jedno. Po dvoch hodinkách v skalách na Kozom vrchu sa chlapi nad nami zľutovali, uvarili čaj a Kiďo oznámil, že tretina je za nami a posledná možnosť ústupu.
A tu som spravila chybu. Slniečko vyšlo trošku spoza mrakov, Kiďáčik nás povychvaľoval ako nám to ide, mňa aj samozrejme pomojkal a ja som mu (ako už mnohokrát) skočila na lep. Bea a Palyno (silné to povahy) nie, tí sa odpojili a nasledovali Ivana.
Cesta sa trošku zjemnila a s ňou aj moja ostražitosť a myslela som si, že už nič horšie nemôže prísť. Ale nie, Poliaci vedia teda riadne prekvapiť. Buď tam mali zlodejov z Lomničáku, alebo sú zdatnejší, alebo proste len nevládali, na niektoré časti trasy už ani neumiestnili reťaze. A to už vám len bola sranda, už aj chlapi potichučky hrešili a mne ostali len oči pre plač. Kiďo po do mnou strážil každý môj krok, Sendy na do mnou kľudne vydýchaval. Aj som si fňukala na skale. Každý centimeter štvorcový môjho tela ju obopínal, čistejšie a lesklejšie neboli a ani už nikdy nebudú a jediný úsmev počas ďalších štyroch hodín mi vyčaril na tvári Sendy výrokom: ,, Chcel by som byť tou skalou."
Mojim tempom sme teda preliezali zo skaly na skalu, z reťaze na reťaz, prekračovali trhliny a ja som asi po prvýkrát v horách chcela, aby už bol koniec. Chlapom pre stále prítomnú hmlu chýbal výhľad a ja som sa tešila, že nevidím tú hĺbku. Trápenie skončilo na Krížnom sedle, kde som si skutočne vydýchla, lebo nás už čakala len hodinka a pol zostupu na chatu. Dorazili sme o pol siedmej večer a ja som si myslela, že už nikdy nevstanem a keď sa ešte možno raz napijem nejakého piva, tak len z plastového pohára, lebo iný v ruke neudržím.
Ale vstala som, došla k počítaču a napísala toto. Ale kto nebol, neuverí. A z odstupom času začínam byť pyšná, že som to zvládla, začínam byť smutná, že nám chýbali tie výhľady a počasie nám neprialo a viem, že ak sa tam ešte niekedy vrátim (čo som sa zadúšala, že nie), tak si to rozdelím na dvakrát a vychutnám si to, síce s adrenalínom v krvi, ale s vedomím, že sa to dá!
Poznámka: Dalšie fotografie nájdeš tu.
