Po vydarenom tohtoročnom Jarníku, počasím aj náladou, som sa na prvý májový vander tešila hneď z dvoch dôvodov. Hlavný dôvod bol Slovenský raj samotný. Je to moja srdcová záležitosť, tu ma totiž moja polovička za našich vysokoškolských čias nalákala na spoločnú záľubu - lásku k prírode. A v nej sme zažili nie jednu romantickú chvíľku....
Ten druhý dôvod bol menej romantický. Vysvetlím. Je mi po väčšinu môjho života zima, vždy a všade. Preto som dostala od Ježiška na Vianoce spacák Anapurna do -20oC. Na jarníku som spacák vyskúšala podľa návodu. Išla som spať iba v silónkach. Bobeš neveriacky krútil hlavou so slovami: „Alenka, síce sme čo-to popili, je aj po polnoci, ale nepreháňaš?“ „Zlatý môj, píšu to v návode, tak sa povyzliekam. Buď do rána zmrznem a budeš spacák po mojej exhumácii reklamovať, alebo im pošlem čestné uznanie“. Na počudovanie, spacák funguje!!!
Počasie bolo týždeň pred vandrom poriadne chladné, aj s prízemnými mrazíkmi. Bobeš bol napätý, stále na internete sledoval predpovede počasie, von oknom pozeral iba smerom k oblohe. Keď vo štvrtok zahlásil, „rozhodol som sa, že stan neberieme!“, moja odpoveď znela s kľudom Angličana: „Ako povieš, ja sa už ničoho nebojím, ja mám spacáčik“.
V sobotu ráno je počasie ako podľa objednávky, vo vlaku v Kysaku nás Koňarov už víta skvelá partia: Kepo - dobre naladený s Jankou - Vrabcom, Kiďak so Zuzkou - štebotavou a Dominikom, Sendy - vždy spokojný a Nasťa - telefonujúca. Pred nami cieľ Slovenský raj, čo viac si môže človek priať?
Prvé pivečko pripíjame na zdarný priebeh vandru a dobrú náladu v Spišských Tomášovciach.
Nasťa často tíško telefonuje. Ešteže si dáme povedať a počúvneme radu staršieho, skúsenejšieho Kepa. Podľa neho treba otočiť ešte jedno pivečko, lebo na Čingove bude krčma určite zatvorená. V dobrom spomíname Kepove slová, lebo na Čingove po nejakom personále ani smradu.
Cesta na Tomášovský výhľad je príjemná, zbehne veľmi rýchlo. Na Tomašáku je rušno ako na korze. Horolezci, ovešaní skobami a lanami, obhliadajú miesto, z ktorého sa spustia poprípade zletia. Akciu nezačnú, ani keď po oddychu odchádzame.
Nasťa telefonuje, už sa občas od skupiny vzdiali, čupí v kríkoch, ale telefón drží statočne stále na uchu.
Cestu po Bielom potoku až po ústie Sokolej doliny by bratia Česi nazvali „to je ten pravej život!“ Na mieste Kyseľ - ústie si príjemne odpočívame. Mimochodom, Kepo (podľa jeho verzie) tu sedel už 150x!
A Nasťa šteboce i šušká do telefónu, láska je láska. Ale čože, veď jar je tu!
Krátky pochod a sme v Sokolej doline. Pred vstupom do nej tu bude onedlho stáť reklamná tabuľa s názvom „Vitajte v kúpeľoch Sokolia dolina! Máte na túrach pomalý krok? Prestali ste jesť mäso? Prestali ste nebodaj piť? V kúpeľoch Sokolia dolina už po prvej kúre vás z týchto neduhov vyliečime! Účinky pocítite okamžite!“ Znie to ako lacné reklamné sľuby, ale videli sme to na vlastné oči! To Bobeš predvádzal, ako vojská prechádzajú cez vodu. Najprv si vyhliadnu bezpečný brod a potom v plnej poľnej s báglom na chrbte a so slovami „teraz ide vojsko“, ráznym krokom vstúpia do vody. Kráčajú bezpečne z kameňa na kameň...pokiaľ sa jeden z nich neodvalí. Nôžka sa šmykne, vojsko chvíľu stojí, bezradne krúži oboma rukami ako kolibrík snažiac sa chytiť rovnováhu, vyvaľuje oči na svojich druhov s výrazom „to zvládnem, Spojenci to vždy zvládajú“...no potom už len letí dozadu na chrbát do kúpeľa 3oC vody až po pazuchy. A je to! Od tých čias si Sendy nevie vynachváliť priaznivé účinky kúpeľov Sokolia dolina. Chlapec aj vypije, zje poriadny kus mäsa a je prvý na rebríkoch so slovami „vojská sa musia pohnúť, začína mrznúť“ (veď teplota vzduchu predsa len nedosahuje letné rekordy).
Nasťa stále tíško telefonuje.
S „mokrým vojskom“ v tričku s výraznou čiarou ponoru prechádzame prenádhernú nádheru – Závojový vodopád.
Krása jarných kvetov, vlhký svieži vzduch a hukot vodopádov, vyhliadka s pribúdajúcimi zdolanými rebríkmi z čoraz väčšej výšky. Pri 200-tej priečke na rebríkoch ich prestávam počítať.
Nasťa pri výstupe výnimočne netelefonuje, lebo nemá interkom.
Šum vodopádov mi znie v ušiach aj pri večeri na fleku. Aj po večeri, aj po zotmení, kedy Nasťa telefonuje tíško hádam za každým stromom v okruhu 50 m. Začínam veriť Kepovej poznámke, že si čochvíľa bude do izby lepiť plagáty spevákov.
Každý spíme po svojom. Kiďo pod prístreškom z celty, Sendy v spacáku prehodenom celtou, Zuzka s Dominikom tuctovo v stane, ja s Bobešom pod celtovým dvojmiestnym ačkovým prístreškom (irokézsky dlhý dom, ako ho nazval Bobeš). Keď pozorujem Bobešove nadšenie pri jeho stavbe, stále mi zíde na um: „Postav stan, urob syna, zasaď strom...“ Ale najoriginálnejší je Kepo s celtovým ihlanovým stanom z dielcov i fortieľom, akým ho stavia. Ráno sa Nastenke ani nechce opustiť také milé hniezdočko. Cítim návrat k trampským tradíciám v oblasti výbavy.
V noci nás neprekvapili žiadne prízemné mrazíky, ráno nás víta štebotom vtáčikov a slniečkom. Iba vody máme vo fľašiach akosi málo. Okolo Bykárky sme raz-dva pri bývalej glackej horárni. Pri nej už z diaľky vidieť peknú drevenú studňu. Ale čo to?! Voda v nej je poriadne nízko a smäd taký veľký. No odvahu a vynaliezavosť máme ešte väčšiu. Dominik vyberie poľnú fľašu, Bobeš lano, Sendy šnúrku, Zuzka poskytne odbornú radu. Všetko je pripravené. Fľaša už-už začína klesať dole do studne, keď tu zozadu zaznie Kiďov demotivujúci hlas: „Netrápte sa, to nemá význam. Táto voda nie je dobrá a o 10 minút bude potok, tam sa môžete umyť aj napiť.“ A naše scoutské dobrodružstvo je prekazené! Možno by sme sa z tej vody aj pokaka... ale ako by nám stúplo sebavedomie, že sme vedeli riešiť takúto „zložitú“ otázku s vodou!
O 10 minút po umývaní a napití, aj vody, šliapeme po bývalej modrej okolo Vrábľovej na Krvák. Akáže to bola utešená chalúpka. Škoda, že bola. Dnes je už v úbohom stave, ledva stojí. Košičania spomínajú na pubertálne i postpubertálne roky plné zážitkov na Krváku. V duchu im závidím. Chvíľu oddychujeme.
Nastenka šušká – nie do uška, do telefónu.
Kiďo nás povzbudí:„Dvíhajte sa banda, cez Krčmársky potom prejdeme do Stratenskej píly, potom už len pocupitáme okolo Hnilca a ideme na vlak domov.“ Všetko je pravda pravdúca. Cestou do Stratenskej píly nachádzame veľa vhodných miest v potoku pre naše „vojsko“ na relaxačný kúpeľ. Ale ono že nie, že predsa len už si zvyklo na kúpele Sokolia dolina.
Nasťa kráča v čele – kto uhádne, čo robí?
Viete, čo znamená „pocupitanie“ okolo Hnilca? Keď sa pýtame miestnych v Stratenskej píle: “Že je to už len 20 minút do Dediniek?“ Zvraštie čelo so slovami: „No, dobrých 20 minút.“ Cesta je krásna. Úzky chodníček cez lúku, potom cez les, pomedzi stromy a skaly, drevené schodíky – krátky strmý kopec! Veď ma poznáte, na môj vkus a hlavne na koniec vandru, malá zrada! Dobré pivo v Dedinkách všetko trápenie spláchne a ide sa na vláčik. Vláčik moderný, slniečkom vyhriaty, my v ňom už sediaci tichúčko, príjemne unavení...už ani Nasťa netelefonuje...iba Zuzka šteboce, šteboce a šteboce...neviem ako dlho, ja s Bobešom vystupujeme v Kysaku.
Slovenský raj, ani Vraňari, opäť nesklamali!
Končím reklamným sloganom: Ľudia, miesta a veci, na ktoré sa môžete spoľahnúť - hotové šťastie!
Poznámka: Ďalšie fotografie z vandru si môžete pozrieť vo fotogalérii
