Keďže to tá príroda zariadila tak, že ma vždy nadchýnali deti, mládež a práca s nimi, stala som sa učiteľkou. Po profesnej stránke neviem posúdiť svoje kvality, ani po tej ľudskej, ale kto ma pozná, tak vie... No a dnes sme mali účelové (po starom ,,branné") cvičenie. Hoc svoj účel pravdepodobne nesplnilo.
Zraz na Lokomotíve a presun na Jahodnú mestskou hromadnou dopravou s troma triedami naraz ma strašil už od večera. Nebol dôvod. Do autobusu nás nastúpilo 11 žiakov (z troch tried pripomínam) a traja dozorujúci. Samozrejme za tichého hundrania a mrmlania načo, prečo tak ďaleko, čím pôjdeme domov, kde sú ostatní, akí z toho bude postih.... a podobne.
Ticho som sa zamyslela, nijaký. Väčšina donesie ospravedlnenie od lekára a ešte väčšia väčšina od rodičov. Od tých rodičov, ktorí radi a poučne spomínajú, ako kedysi tvrdo pracovali na zemiakových brigádach, ktorí chodievali pešo do školy, ktorí dnes pracujú od svitu do mrku, aby doniesli, čo najviac peniažkov, aby ich deti boli odeté v značkových háboch od hlavy až po päty, aby sa mohli po prázdninách pochváliť, kde boli na dovolenke all inclusive, koľko ich to stálo a že na to majú...
A ich deti, sedia pri kompoch, majú pokazené oči, zlé držanie tela a nevedia, kde je sever. A keď konečne môžu stráviť deň na čerstvom vzduchu v prírode, neprídu. A tak som ticho spomínala ďalej, že v mojej dobe by som robila hocičo, len aby som sa neučila. Ale dnes načo, keď dnešné deti sa permanentne neučia. Oni sú ,,inn" a my sme ,,out" .
A tak sme si zošľapali z Jahodnej za žiackeho nesúhlasu, rozptyľovali ich starými historkami z našich čias, poukazovali na zdraviu prospešnú chôdzu v prírode, až sme pomaličky došli na Bankov.
Dočkali sa obeda vo forme balíčkov, ale aj ten nebol úplne na ich úrovni. Džús bol malý, banány vraj smrdeli, takže som doniesla kilo banánov domov, aby neskončili v koši. Zostup na Lokomotívu bol už veselší, keďže vedeli, že tam bude rozchod a o to rýchlejší. No a keby ste sa ich o pár dní spýtali, kde boli, ako dlho im to trvalo, a ako bolo, neviem akej odpovede by ste sa dočkali. Tak sa radšej nepýtajte.
Ale mne sa páčilo veľmi, počasie úžasné, farby jesene vhodné pre maliara a pol dňa v lese mi nalial do žíl novú krv. Hlava sa prečistila, tok myšlienok sa spomalil a už sa neviem dočkať budúceho týždňa, keď vyrazíme na vander...